Jeho vlastná filozofia zameraná k subjektu je viac ako inšpiratívna. Na zamyslenie sa kazdého, kto vlastne sme a čo je naše poslanie. Či vlastne nejaké je a ak aj áno, tak z akého uhľa pohladu sa na to všetko, čo sa okolo nás deje chceme pozerať.
Predstavme si dúhu a skúsme ju prirovnať k našej duši. Pre niekoho absurdná predstava a pre iného vskutku nádherná. Dúha sa objaví na oblohe iba v spolupráci slnka a dažda, dva protipóly, ktoré dokážu vytvoriť niečo tak nádherné. Niečo podobné sa deje aj v našich životoch. Veľakrát zažívame krásne veci iba vďaka silnému daždu sprevádzaného slnkom či dokonca silnej búrky. Ak by sa tieto veci nediali, je možné, že by sme tie najkrajšie okamihy ani nestihli zažiť. Paradoxom je,že to takto funguje,aj keď by možno nemalo.
Prechádzať sa po dúhe prináša svoju daň, premočené topánky či žiarou zaslepenú myseľ. Lenže je taká farebná a tak naáherne zohreje telo aj dušu, že si ani nevšimneme, ako stojíme po kolená v mláke.
Je to ako ocitnúť sa v krajine zázakov, kde je všetko možné. Človek na chvíľu zabudne na starosti, ale dokonca aj na radosti ktoré zažíval, či zažíva mimo dúhy. Užíva si iba okamih s ňou, pretože vie, že sa objaví vždy len na chvíľu a postupne stráca svoju sýtosť, až kým sa znova úplne nestratí.
Keď zmizne úplne, tak znova nastúpi realita, zacnú sa striedať slnečné dni s daždivými, pokračujeme vo svojom rutínnom živote s vedomím, že tam niekde medzi oblakmi znova nastane divadlo a ona sa ukáže v plnej svojej kráse. Prečo sa vlastne objavuje a prečo sme vždy ňou tak zvláštne posadnutí, akoby sme niečo podobné zažívali vždy po prvý krát. Akoby sme na tej dúhe vždy plne precítili svoje vlastné, niekde v hĺbke ukryté JA. Či to má vôbec nejaký zmysel je zrejme posledné nad čím sa skúšame zamyslieť, pretože v tom momente je to to jediné, čo zmysel má. A vedy som to JA. Celou svojou podstatou, dušou aj telom, citim ze som to JA.
Je krásne byť rojko, aj keď možno jemne zameraný na seba, ale ak by sme boli iní, bez možnosti nechať sa uniesť dúhou, či blúdením ju hľadať v oblakoch, o com by ten zivot vlastne bol!?
Život nam prináša toľko možností ako sa naň pozerať, ako ho zvládnuť, ako si ho užiť, či naopak skazit si ho. Ide naozaj len o to ako sa rozhodneme, či na to máme a azda to dokážeme. Pretože kráčať po krásne farebnej dúhe nedokáže hocikto. Môže sa stať ze ostaneme stratnení v oblakoch, že nam odrežú krídla a bude ťažké nájsť cestu späť. Na kráčanie po dúhe treba odhodlanosť, pevnú vieru, vôľu a vášeň pre to, čomu vlastne veríme a čo chceme. Pozerať na nu zdola nohami pevne na zemi dokáže každý, ale keď viem, že je tu možnosť dotknúť sa jej a pozriet do jej pomyselných očí, nedokážem odolať a žiada sa mi vykročiť do neznáma dúfajúc, že ma jej dotyk nespáli.
